Post mortem. Zápisky nórskeho funebráka.

Každý z nás sa narodí s tým, že raz zomrie. Ja viem, som majstrom morálnej podpory a veľký optimista 😁 Čoraz viac ľudí sa však nebojí tématiky umierania a dokonca už vychádza aj mnoho publikácií, ktoré sa venujú smrti a tomu, čo nás čaká, keď sa z nás stane posmrtné hnojivko pre podzemnú háveď. Respektíve, čo sa deje s tou lahodnou plnkou v truhle - s našou fyzickou schránkou. Na ezoterické veci ja nie som, takže hladinky stúpania duše skúmať nebudem. Keď som úplnou náhodou natrafila na knihu Post mortem, tak som hneď vedela, že ju musím mať... A z toho dôvodu si hneď po kúpe "odfukovala" na polici niekoľko mesiacov, že Taňko? 🤔😂

Ak ste došli až sem, tak gratulujem, zjavne máte veľa odvahy. Je tiež dosť možné, že ste už čítali napríklad knihy od Caitlin Doughty Dym v očiach (v cz Tlouštíci hoří rychleji a další fatální moudra z krematoria), Hledané dobré smrti (táto vyšla zatiaľ v iba v Čechách, u nás nie) alebo aj jej knihu, ktorá zatiaľ u nás preložená nie je - Will my cat eat my eyeballs? prípadne knihy od súdnych patológov (napríklad od Richarda Shepherda či Barbary Butcher) a preto vás tieto morbídne pikošky nezastrašia. Od Post mortem som mala vzhľadom na moje predošlé skúsenosti s morbídnym čítaním o smrti a posmrtných procesoch či kremácíí a patológií isté očakávania. Priam som bažila po čiernom humore a sarkazme - áno, som ich fanúšikom a tak som sa do čítania pustila s odhodlaním a pukancami na dosah (každý má svoje guilty pleasure 😂). Prvotné zoznámenie prebehlo hladko a autor mal jednoznačne moje sympatie. No ako to už býva, občas konečný výsledok stroskotá na forme, podaní alebo iných maličkostiach a to aj napriek tomu, že téma je pecka s obrovským potenciálom.

Autor, ktorého meno je dlhé a komplikované - prosím nenúťte ma ho prepisovať a už vôbec nie vyslovovať, je v civilnom živote nielen spisovateľom, ale aj pohrebným agentom. V Nórsku si povolanie funebráka názvoslovím mierne vytuningovali na o čosi prívetivejší a viac "sexy" termín. Nejde len o človeka, ktorý vám vykope hrob, pichne do zeme krížik a na káričke s vami ubehne posledný závod do chladničky alebo kremačnej pece. Je to tiež človek, ktorý sa postará o vaše telo, prenesie ho na patričné miesta, zabezpečí hladký chod pohrebného obradu či pomôže pozostalým s detailami a organizáciou pohrebu. Moje sympatie si získal aj vďaka úcte a rešpektu, ktoré voči svojmu poslaniu (i k zosnulým) prechováva a aj tým, že často spomína aj akýsi nepísaný kódex profesie pohrebného agenta. Mimo iného je to aj morálna podpora pozostalých, ktorí môžu jednať skratovo a ktorí v dôsledku smútku nevedia, čo robiť. 

Napriek tomu však mám isté výhrady. Myslím, že by som si formou a obsahom asi viac potykala s autorovou predošlou knihou, ktorú často spomínal. Tá však u nás a ani v Čechách nebola preložená. Necelá prvá polovica knihy mi úplne nepadla do nôty, no vzhľadom k hrúbke knihy som ju nakoniec prečítala celú a nie, neľutujem, aj keď som čakala viac. V úvode mi vadilo najmä časté odbiehanie k iným profesiám a jemnému porovnávaniu napríklad so zdravotníkmi, policajtami na mieste nálezu tela či patológmi. Do policajtov si zopárkrát rýpol, aj keď sa potom nenápadko snažil vyzdvihnúť ich prácu. Je alarmujúce, že práve v Nórsku, ktoré je aspoň v mojich očiach krajinou, kde všetko funguje ako hodinky sa vykonáva pomerne nízke množstvo pitiev. A to najmä kvôli financiám. Autor na túto skutočnosť často (niekedy až príliš často) poukazuje a zamýšľa sa nad tým, koľko vrážd tak môže ostať zatajených. Dlhoročné skúsenosti s prácou pohrebného agenta strieda s odsekmi s poverami či starými pohrebnými zvyklosťami alebo štatistikami druhov samovrážd. A práve tu mi vadila tá nazvem to neupratanosť. Autor totiž často skákal z témy na tému - od štatistík po svoje názory či skúsenosti až k histórií. Ja osobne by som privítala oveľa viac jeho skúseností, pikošiek a postrehov čím by kniha získala ešte osobnejší charakter. Chápem, že vzhľadom na citlivosť témy asi nechcel ísť do hĺbky, no myslím, že ak by sa vydal týmto smerom, tak by čitateľa viac vtiahol a zaujal. Pri kapitole Mouchy na okně vám však odporúčam nič nepapkať a nečítať ju pred spaním. Ja už po tomto vidím podlahové kúrenie úplne inak a som rada, že cez knihu sa nedá preniesť aj čuchový vnem 💀

Autor sa teda vôbec nemusel báť, že by zasvätenie do toho, čo sa deje s telom po smrti mohlo byť prejavom neúcty k mŕtvemu. Koniec koncov Caithlin Doughty sa vo svojej knihe nebála veci pomenovať priamo. Možno by som túto priamočiarosť a neostýchavosť prijala aj tu. Určite je veľa vecí, ktoré ľudí zaujímajú - v súčasnej dobe. Napríklad to, čo sa deje s prsnými implantátmi po smrti alebo aj potvrdenie či vyvrátenie niektorých mýtov o posmrtných procesoch či o "trendoch" v pohrebníckom priemysle. Knihu som napriek tomu prečítala turborýchlo, i keď mi v konečnom dôsledku chýbal istý náboj a šťava. Zjavne tiež nie som extra fanúšik suchého severského humoru.

P.S. dobrú chuť a dobrú noc 😂👻