K Indii mám už od čias mojich vysokoškolských štúdií zvláštny vzťah. Veľakrát bola mojou voľbou pri písaní seminárok na rôzne témy, lebo ma bavila jej rôznorodosť. Doteraz je mojou "srdcovkou" - aj keď ju netúžim navštíviť. Je to krajina obrovských (až priepastných) rozdielov - na jednej strane absolútnej chudoby, no na strane druhej prepychu palácov maharadžov. Z hľadiska kultúrneho bohatstva či prírodných krás má tiež čo ponúknuť. Keď prišiel Tatran s edičákom, kde doslova "svietila" Zmluva s vodou, tak som bola rozhodnutá, že si ju musím prečítať.
Čo však čert nechcel - jej vydanie prišlo v pre mňa najnevhodnejšom čase a tak som sa do nej vďaka jej hrúbke bála pustiť. Vedela som, že by som si ju nevedela užiť a jej čítanie by som si nevychutnala a nemala naň potrebný čas... Nakoniec sa však ku mne dostala a šetrila som si ju na kľud počas vianočných sviatkov. Rozhodne sa nenechajte odradiť jej hrúbkou - ak sa do príbehu zažeriete a ponoríte rovnako ako to bolo v mojom prípade, tak zhltnete na posedenie šestinu knihu a ani nebudete vedieť ako...
Autor Abraham Verghese prináša na viac ako 600 stranách bohatý, hutný, epický, magický a emočne nabitý príbeh z prostredia južnej Indie. Prevedie nás vývojom Indie počas takmer celého 20. storočia. Na pozadí spoločensko-politických zmien, ktoré ovplyvnili chod krajiny nám rozpovie trojgeneračný príbeh. Román o troch silných ženských hrdinkách - Veľkej Ammáči, jej nevesty Elsie a vnučky Mariammy. Z rozprávania cítiť obrovskú lásku ku svojim koreňom, k prírode a k človeku. Autor bol však celý čas spravodlivý a neuchýlil sa k ospravedlňovaniu všetkého - vypichol, čo v krajine nefungovalo, poukázal na značné ekonomické rozdiely aj na kolonializmus, korupciu či kastový systém, ktoré boli dôvodom prehlbovania disparít. Na začiatku som trochu bojovala s tradíciami, ktoré sú občas v knihách až príliš romantizované - napríklad dohodnuté sobáše, kedy nevesta sotva dovŕši 12-13 rokov, zatiaľ čo jej ženích je omnoho starší. Všetky tieto moje predsudky však prekonalo neskoršie smerovanie príbehu. Ide o viacvrstvový román, ktorý je plný smútku, rešpektu k prírode, bolesti, ale aj silnej viery a lásky k ľuďom, tradíciám a umeniu.
Generácie jednej parambilskej rodiny už roky kvári kliatba spätá s vodou. Veľa jej členov má z vody strach a rodostrom je plný záhadých úmrtí spojených s týmto živlom. Tento "Stav" - ako ho nazvala Veľká Ammáči - Mariamma staršia zasiahol každú jednu generáciu a nik nevie, čo je za tým. India medzitým prechádza obrovskými zmenami, ktoré ovplyvnia aj Parambil. Britská nadvláda končí a kastový systém sa začína rúcať. Príbeh dopĺňa aj dejová linka o mladom škótskom doktorovi Digbym, pre ktorého sa India stane domovom. Oveľa výraznejšie sú však ženské hrdinky. Mužskí hrdinovia mne osobne až tak neprirástli k srdcu. Gro príbehu dopĺňajú vedomosti z oblasti medicíny a snaha Mariamminej vnučky zistiť, aká je pravá príčina Stavu - či ide naozaj o niečo "spirituálne" alebo či ma táto zvláštnosť medicínske vysvetlenie. Príbeh je rozdelený na celkovo 10 väčších častí a v každej krok za krokom odkrývame indície. Zároveň sa autor "pohráva" s citmi čitateľa - na konci každej časti som revala ako organ. Naloží na nás smútok a aj bolesť, rozhodne nás nešetrí, no zároveň príbeh vždy oživí aj vtipnými vsuvkami či reáliami z každodenného života (spomeniem napr. chobot nechobot alebo Digbyho prvú operáciu zväčšeného miešku). Okrem prírody a medicíny sa celým príbehom nesie aj láska k umeniu a nechýbajú ani popisy každodenného života.
Po prečítaní príbehu mi bolo clivo. Celý čas som totiž mala pocit, že nečítam len román, ale že s jednotlivými postavami žijem a že sa stali mojimi priateľmi. Prežívala som s nimi radosť, ale aj smútok. Autor krásne demonštroval to, že lásku ku krajine nemusíte prejavovať grandióznymi až umelými gestami patriotizmu ako napríklad 500 verziami hymny alebo vyvesením štátnej vlajky na každom viditeľnom mieste. Viete si ju uctiť aj potichu, menej nápadne, no zároveň úderne - činmi a nezakrývaním si očí pred jej chybami a snahou o to, aby sa stala domovom a útočiskom ďalších generácií. S patričnou hrdosťou odetou v ľudskosti a nie v zastrašovaní. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby som knihu 150 strán pred koncom odložila len kvôli tomu, aby som si ju ešte kúsok šetrila a mala čas si ju dlhšie vychutnať. Ani v jednej pasáži ma nenudila a na jej čítanie som sa vždy tešila. Bola to riadna emočná nálož, ktorá stála za to. Verím, že raz sa k nej ešte určite vrátim.
Za doposlanie knihy v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Tatran. Pre mňa je to tá najlepšia kniha roka 2024 💔
Veľmi rada by som si prečítala aj autorovu predošlú knihu (orig. Cutting for Stone, v preklade Rez do živého - Ikar, 2011). Snáď sa mi ju niekde podarí splašiť 🐘
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)