Keď som knihu Pokusné králičky videla v edičnom pláne, potešila som sa. Najmä preto, že príbehov z prostredia koncentračného tábora Ravensbrück nie je veľa. Prečítanú som mala len knihu Orgovánové dievčatá, ktorá sa zaoberala skutočnými príbehmi troch žien a tiež časť knihy čisto o koncentračnom tábore Ravensbrück s názvom Ravensbrück, Život a smrt v Hitlerově koncentračním táborě pro ženy od Sarah Helm. Anotácia vyzerala veľmi sľubne. Aj napriek tomu, že nie som zástancom literárnej fikcie z tohto obdobia dejín, tak som si knihu šupla na wishlist, nakoniec som ju aj kúpila a v krátkom čase prečítala.
Ústrednými postavami románu sú Henryk a jeho dcéra Miriam. Ich silné puto bolo zlomené asi pred desiatimi rokmi, keď sa Miriam spolu so svojím manželom Axelom odsťahovala. Nestihla ani pohreb vlastnej matky. Ale teraz, keď leží na smrteľnej posteli jej otec a ostávajú mu možno posledné dni života, neváha a svojho manipulatívneho manžela opustí. Lavínu tajomstiev a záhad z minulosti spustia zastavené hodinky. Keď ich chce zložiť otcovi z ruky, objaví vytetované číslo. Bol jej otec v koncentračnom tábore? Prečo jej o tom nikdy nepovedal? A kde bola v tom čase jej matka Emilie? K tomu sa ešte pridá Henrykovo blúznenie o Friede. Kto bola Frieda? Miriam sa rozhodne, že vypátra pravdu a že prinesie sebe i svojmu otcovi pokoj.
Dej plynie v dvoch časových linkách (súčasnosť – rok 1989, krátko po páde Berlínskeho múru, a minulosť – predovšetkým v čase druhej svetovej vojny) a je rozprávaný striedavo cez pohľad Miriam a cez pohľad Henryka. Pátranie Miriam po pravde je navyše hatené prenasledovaním zo strany manžela, ktorý ju roky manipuloval a psychicky i fyzicky týral. V jej živote sa nájde iba jediný človek, ktorý sa rozhodne pomôcť jej a verí jej. Je to Eva, žena, ktorú spoznala len nedávno v knižnici a ktorá jej prekladala nájdené listy z francúzštiny do nemčiny. V príbehu vidíme aj prerod Miriam z krotkého baránka na silnú ženu.
Spočiatku mala kniha hrozne ťažký rozbeh. Dala som jej však šancu a čakala som na zvraty, prekvapenia, postupné rozuzľovanie príbehu. Ani po 170. strane však nič z toho neprišlo. Dej bol predvídateľný a zbytočne rozťahaný. Ale radšej prejdem k tomu, čo mi v príbehu nesedelo. V prvom rade, celý čas som mala pocit, že autorka vedela o fungovaní koncentračných táborov veľmi málo, akoby len hádala alebo sa opierala o info „jedna baba povedala“. Veľa vecí tam bolo nelogických alebo boli vysvetlené ako z lietadla. Napríklad – a to teraz nespojlerujem – o tom, čo robil Henryk v Osvienčime. Čitateľ na to celý čas čaká, a nedočká sa. Autorka tomu venuje až tri vety, ktoré mne teda nestačili… Ani samotný fakt, ako sa vlastne Henryk dostal do Osvienčimu a Frieda do Ravensbrücku, mi nebol jasný. Vôbec som to nepochopila, i keď som sa v texte vrátila. Čo sa týka ďalších nejasností, tak musím spomenúť transport takmer na konci vojny, tesne pred oslobodením Osvienčimu. Ak sa nemýlim, tak v tom čase transporty medzi tábormi smerovali opačne – z východu na západ, nie zo západu na východ, samozrejme, okrem masových transportov Židov z Maďarska, ktoré boli jedny z posledných… Nedávalo mi to logiku. Rovnako ani tetovanie väzňov. Pokiaľ viem, v mesiacoch tesne pred oslobodením Spojencami už nacisti väzňov v Osvienčime netetovali. Ako teda mohla mať Frieda tetovanie? No a nakoniec posledný detail - väznených tetovali na predlaktí. Ťažko si teda Miriam nemohla všimnúť otcovo tetovanie respektíve mohlo byť roky ukryté pod hodinkami, ktoré nosil nonstop...
Môj dojem pokazilo aj príliš rýchle ukončenie príbehu. O tom, čo sa stalo Friede, sa dozvedáme na konci a autorka tomu venovala len pár riadkov. Ale keď budete čítať pozorne, tak viaceré „prekvapenia“ odhalíte už skôr… Chýbali detaily, ktoré by boli vniesli do deja viac dôveryhodnosti. Ak od príbehu čakáte bližšie informácie alebo príbehy „králičiek“ z Ravensbrücku, ostanete sklamaní. Je tam toho minimum. Aj názov trochu klame, pretože dej sa okolo neho točí naprázdno.
Z tejto knihy som veľmi cítila, že ide o prvotinu. Niekedy som badala až prehnanú snahu autorky, ale, žiaľ, bez primeraného efektu. Príbeh bol rozťahaný a nedotiahnutý, celý čas išla len po povrchu. Mala som pocit, že téma holokaustu ju síce zaujala, no ak chcela vyrozprávať príbeh, mala ísť viac do hĺbky, overiť si fakty a nestrieľať naslepo. V tomto prípade sa mi zdá, že túto tému trochu zneužila. A toto ma na knihách o holokauste, ktorých je v poslednom čase neúrekom, hnevá.
Knihy z vydavateľstva Motýľ mám veľmi rada, ale toto bol krok vedľa. Príbeh ma neoslovil a bola som rada, keď som knihu dočítala. Zaraďujem ju medzi tie najslabšie s témou holokaustu, hoci viem, že ide o fikciu. Prekážala mi prehnaná snaha autorky, nevyužitý potenciál a slabé informácie o fungovaní koncentračných táborov či historických súvislostiach. Jednoducho tomu chýbala hĺbka. Chytľavá téma a romantická emócia nestačia. Po prvýkrát využijem nový spôsob hodnotenia v maximálnej škále 5 hviezdičiek. Túto knihu hodnotím na 2/5⭐. Napriek tomu verím, že aj táto kniha si nájde svojho čitateľa – môj názor je jeden z milióna. Preto sa nenechajte ovplyvniť. Krása knižných príbehov spočíva aj v tom, že hoci nikdy nedokážu byť univerzálne a osloviť všetkých, vždy si vedia nájsť svojho adresáta, zanechať v ňom stopu a urobiť dojem.
Dej plynie v dvoch časových linkách (súčasnosť – rok 1989, krátko po páde Berlínskeho múru, a minulosť – predovšetkým v čase druhej svetovej vojny) a je rozprávaný striedavo cez pohľad Miriam a cez pohľad Henryka. Pátranie Miriam po pravde je navyše hatené prenasledovaním zo strany manžela, ktorý ju roky manipuloval a psychicky i fyzicky týral. V jej živote sa nájde iba jediný človek, ktorý sa rozhodne pomôcť jej a verí jej. Je to Eva, žena, ktorú spoznala len nedávno v knižnici a ktorá jej prekladala nájdené listy z francúzštiny do nemčiny. V príbehu vidíme aj prerod Miriam z krotkého baránka na silnú ženu.
Spočiatku mala kniha hrozne ťažký rozbeh. Dala som jej však šancu a čakala som na zvraty, prekvapenia, postupné rozuzľovanie príbehu. Ani po 170. strane však nič z toho neprišlo. Dej bol predvídateľný a zbytočne rozťahaný. Ale radšej prejdem k tomu, čo mi v príbehu nesedelo. V prvom rade, celý čas som mala pocit, že autorka vedela o fungovaní koncentračných táborov veľmi málo, akoby len hádala alebo sa opierala o info „jedna baba povedala“. Veľa vecí tam bolo nelogických alebo boli vysvetlené ako z lietadla. Napríklad – a to teraz nespojlerujem – o tom, čo robil Henryk v Osvienčime. Čitateľ na to celý čas čaká, a nedočká sa. Autorka tomu venuje až tri vety, ktoré mne teda nestačili… Ani samotný fakt, ako sa vlastne Henryk dostal do Osvienčimu a Frieda do Ravensbrücku, mi nebol jasný. Vôbec som to nepochopila, i keď som sa v texte vrátila. Čo sa týka ďalších nejasností, tak musím spomenúť transport takmer na konci vojny, tesne pred oslobodením Osvienčimu. Ak sa nemýlim, tak v tom čase transporty medzi tábormi smerovali opačne – z východu na západ, nie zo západu na východ, samozrejme, okrem masových transportov Židov z Maďarska, ktoré boli jedny z posledných… Nedávalo mi to logiku. Rovnako ani tetovanie väzňov. Pokiaľ viem, v mesiacoch tesne pred oslobodením Spojencami už nacisti väzňov v Osvienčime netetovali. Ako teda mohla mať Frieda tetovanie? No a nakoniec posledný detail - väznených tetovali na predlaktí. Ťažko si teda Miriam nemohla všimnúť otcovo tetovanie respektíve mohlo byť roky ukryté pod hodinkami, ktoré nosil nonstop...
Môj dojem pokazilo aj príliš rýchle ukončenie príbehu. O tom, čo sa stalo Friede, sa dozvedáme na konci a autorka tomu venovala len pár riadkov. Ale keď budete čítať pozorne, tak viaceré „prekvapenia“ odhalíte už skôr… Chýbali detaily, ktoré by boli vniesli do deja viac dôveryhodnosti. Ak od príbehu čakáte bližšie informácie alebo príbehy „králičiek“ z Ravensbrücku, ostanete sklamaní. Je tam toho minimum. Aj názov trochu klame, pretože dej sa okolo neho točí naprázdno.
Z tejto knihy som veľmi cítila, že ide o prvotinu. Niekedy som badala až prehnanú snahu autorky, ale, žiaľ, bez primeraného efektu. Príbeh bol rozťahaný a nedotiahnutý, celý čas išla len po povrchu. Mala som pocit, že téma holokaustu ju síce zaujala, no ak chcela vyrozprávať príbeh, mala ísť viac do hĺbky, overiť si fakty a nestrieľať naslepo. V tomto prípade sa mi zdá, že túto tému trochu zneužila. A toto ma na knihách o holokauste, ktorých je v poslednom čase neúrekom, hnevá.
Knihy z vydavateľstva Motýľ mám veľmi rada, ale toto bol krok vedľa. Príbeh ma neoslovil a bola som rada, keď som knihu dočítala. Zaraďujem ju medzi tie najslabšie s témou holokaustu, hoci viem, že ide o fikciu. Prekážala mi prehnaná snaha autorky, nevyužitý potenciál a slabé informácie o fungovaní koncentračných táborov či historických súvislostiach. Jednoducho tomu chýbala hĺbka. Chytľavá téma a romantická emócia nestačia. Po prvýkrát využijem nový spôsob hodnotenia v maximálnej škále 5 hviezdičiek. Túto knihu hodnotím na 2/5⭐. Napriek tomu verím, že aj táto kniha si nájde svojho čitateľa – môj názor je jeden z milióna. Preto sa nenechajte ovplyvniť. Krása knižných príbehov spočíva aj v tom, že hoci nikdy nedokážu byť univerzálne a osloviť všetkých, vždy si vedia nájsť svojho adresáta, zanechať v ňom stopu a urobiť dojem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)