26. októbra 2020

Príbehy žien, ktoré prežili gulag. Oblečené k tanci na sněhu

Čítanie v češtine nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. Akosi sa nedokážem plne sústrediť a prehrýzť textom bez ujmy. Ak ma však nejaká kniha zaujme a v slovenčine ju nenájdem, tak neváham. Takto to bolo presne aj v prípade knihy Oblečené k tanci na sněhu. 

Aj keď sa všemožne snažím nemať od knihy očakávania, tak nakoniec ma to aj tak pohltí. Ani v prípade tejto knihy tomu nebolo inak. Téma holokaustu a koncentračných táborov je v súčasnosti viac "spopularizovaná" a téma gulagov a prenasledovania obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu je neprávom v úzadí. Často je totiž zľahčovaná, hoci aj ľudia väznení v gulagoch prežili muky. A v niektorých prípadoch boli ich muky tisícnásobne horšie i vzhľadom na klimatické podmienky, v ktorých sa gulagy koncentrovali. 

*off topic: Odporúčam si tiež prečítať informácie o chorvátskom tábore Jasenovac (len pre silné povahy). 

Táto kniha je dielom Moniky Zgustovej - českej spisovateľky a prekladateľky žijúcej v Španielsku, ktorá sa rozhodla vyrozprávať príbehy 9 žien, ktoré zažili hrôzy gulagu na vlastnej koži. Veľmi sa mi páčili názvy kapitol, kde hrdinky v jednotlivých kapitolách prirovnala k postavám z mytológie. Ak očakávate naturalistické, neprifarbené opisy, tak vás sklamem. Nachádzajú sa tam, no neočakávajte podrobné popisy hrôz, z ktorých sa vám bude pretáčať žalúdok. Práve naopak. Autorka si vybrala omnoho lepšiu a nazvem to schodnejšiu cestu, ako vylíčiť ich príbehy priamo, bez servítky, no zároveň veľmi ľudsky a citlivo. 

Tieto silné ženy sa zamerali viac na opisy toho, čo ich primälo prežiť a zachovať si ľudskú tvár a odhodlanie i na tak otrasnom a nehumánnom mieste. Nádherne popísali svoju lásku ku kultúre, ktorá bola ich nádejou a svetielkom na konci tunela. Vyzdvihli potrebu duševnej potravy pre človeka v čase, kedy už telo nevládalo. Vôľu žiť resuscitovala láska k divadlu, literatúre či spevu. Práve to mi ulahodilo na duši, pretože v súčasnej dobe mám pocit, že je kultúra prehliadaná, podceňovaná a nespravdlivo odsúdená a obetovaná. Akosi zabúdame na našu myseľ, duševnú pohodu a neutiekame sa ku krásnym, hlbokým myšlienkam, ale naopak k sebaľútosti a závisti. Vedeli by ste si predstaviť život bez hudby, filmu či divadla? Ja nie. A nielen preto, že v kultúre pracujem.

Zaskočilo ma tiež, že hrdinky v tejto knihe neskĺzli k sebaľútosti, no naopak - dokázali sa zmieriť s minulosťou a nezahatali si tak cestu k lepším zajtrajškom. Mnohé z nich opísali gulag ako "nevyhnutnú" skúsenosť, ktorá sformovala ich osobnosť, svetonázor a napomohla k transformácií a prestavbe ich životných priorít. Poukázali aj na silu priateľstva a dôveru zrodenú v gulagoch, pričom tieto väzby často prenikli aj za hranice táborov po tom, ako boli z gulagov "prepustené". 

Ak mám vypichnúť jeden príbeh, tak najviac ma zaujala posledná kapitola. Príbeh Oľgy - osudovej ženy, milenky slávneho spisovateľa Borisa Pasternaka a jej dcéry Iriny. Bola jeho múzou a láskou do tej miery, že postava Lary v jeho životnom diele Doktor Živago je inšpirovaná práve ňou. Ich puto bolo silné a ich príbeh... Ach, naozaj smutné čítanie. 

Aj keď možno táto kniha úplne nesplnila moje očakávania ako som jemne naznačila v prvých odsekoch, tak si ma nakoniec získala. Páčila sa mi totiž sila, odvaha a nezlomnosť žien, ktoré dostali svoj príbeh na papier. Taktiež ma veľmi potešila a zahriala pri srdci ich láska ku kultúre, ktorá ich v tých najdrsnejších a neľudských podmienkach dokázala udržať pri živote, posilniť ich vieru v lepšie zajtrajšky a hlavne nestratiť ľudskosť. Približne v strede knihy natrafíte aj na obrázkovú prílohu. Knihu hodnotím na 8.5/10 ⭐.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)