Vedeli ste, že v koncentračných táboroch - v tomto prípade v Auschwitzi boli väznení aj britskí vojnoví zajatci? Kniha Sabotér z Auschwitzu je príbehom britského vojaka Arthura Dodda, ktorý zažil peklo Osvienčimu na vlastnej koži.
Na túto knihu som úplnou náhodou natrafila v kníhkupectve v sekcii vojnovej literatúry. Vlastne ide o reedíciu pôvodnej knihy Divák v pekle, ktorá však na Slovensku nevyšla. Príbehu Arthura Dodda sa chopil spisovateľ Colin Rushton. Aj keď skutočné príbehy ľudí, ktorí prežili hrôzy koncentračných táboroch v poslednej dobe pribúda a dostávajú sa viac do pozornosti, tak tento je svojim spôsobom iný a jedinečný. Pred utrpením britských vojnových zajatcov si totiž mnohí zatvárali oči a nechceli im veriť.
Kniha je rozdelená na viac častí. Prvá - najdlhšia časť nám rozpráva Arthurov príbeh. Začína jeho detstvom, pokračuje obdobím dospievania, jeho záľubou v autách. Pokračuje jeho trápením po ťažkom úraze, kedy mu hrozilo, že príde o nohu. Ani tento úraz ho však neodradil od toho, aby vstúpil do armády navzdory protestom jeho matky a bojoval tak na strane Spojencov proti Tretej ríši. Druhá časť knihy Ďalšie správy prináša ďalšie svedectvá o hrôzach na frontoch i v zajatí. Tretia časť knihy prináša momenty zo svedectiev z Norimberského procesu. Štvrtou časťou knihy sú Ohlasy na Arthurov príbeh (ešte prvé vydanie, ktoré vyšlo pod názvom Divák v pekle) a posledná, piata časť poukazuje na to, ako sa bristká vláda postavila k tým, čo prežili. V úplnom závere knihy tiež natrafíte na register - zoznam obetí z radov vojnových zajatcov Commonwealthu (smutné je, že vekový priemer týchto mužov bol cca 27 rokov) i zoznam britských vojakov a vojakov Commonwealthu, ktorí sa stali obeťami a svedkami tzv. konečného riešenia.
Priznávam, že úvodné kapitoly boli pre mňa trochu náročnejšie a že som sa musela miestami do čítania nútiť. Vojnová technika a manévre totiž nie sú mojou šálkou kávy. Myslím, že tieto úvodné kapitoly ocení hlavne mužské publikum. Každopádne som knihe dala "druhú šancu" a dobre som urobila. Od momentu jeho zajatia na fronte v Afrike začína byť jeho príbeh naliehavý, neuveriteľný a v každom smere odvážny. Britskí vojnoví zajatci mali "jedno šťastie". Aj keď boli väzňami, tak im bolo umožnené dostávať balíčky pomoci od Červeného kríža. Aj to im v konečnom dôsledku mnohým zachránilo život. Jedno sa "tomíkom" (taká bola prezývka britských vojakov) musí uznať - napriek všetkému preukázali svoju odvahu i ľudskosť aj v pekle Osvienčimu. Arthurove spomienky sú toho dôkazom.
Jeho príbeh je navyše obohatený aj o viaceré veľmi zaujímavé pasáže a informácie o živote v tábore, udalosti, ktoré sa tu odohrali a aj mnohé "pikošky", o ktorých ste možno doteraz nevedeli. Mimo toho aj o viaceré zaujímavosti z Normberského procesu. Ako príklad uvediem obhajobu spoločnosti I. G. Farben, ktorá sa na Norimberskom procese vyjadrila, že pre Tretiu ríšu dodávala výhradne iba jeden typ cyklónu, ktorý bol určený na dezinfekciu. Nakoniec však zistenia viedli k tomu, že táto spoločnosť dodávala nacistom nielen Cyklón A - dezinfekčný prostriedok, ale aj Cyklón B, ktorý bol ako už iste viete využívaný čisto pre účely masového vyvražďovania v plynových komorách.
Veľmi sympatické bolo i samotné konanie Arthura a jeho spoluväzňov - tí v snahe čo najviac uškodiť nepriateľovi sabotovali priemyselnú výrobu s cieľom zvrátiť vojnu a oslabiť tak Tretiu ríšu. Preto aj ten názov. Zároveň ma za srdce chytili aj drobné akty ľudskosti "tomíkov", ktorí sa často neváhali podeliť so svojimi tiež biednymi prídelmi so zúboženými Židmi, ktorým sa dostávalo iba ponižovania a ťažkej práce. O ich odvahe svedčí aj fakt, že sa mnohokrát postavili proti bezpráviu, keď Židov bránili aj za cenu svojho života či drsnej bitky. Za to im patrí hold.
Arthur tiež veľmi otvorene hovoril o tom, čo v ňom tieto spomienky zanechali. Posttraumatickú stresovú poruchu (PTSP) a nočné mory. Aj výsledky nedávneho výskumu českého neurovedca profesora Ivana Rektora vravia o tom, že ľudia ktorí prežili holokaust v tej najdesivejšej podobe, teda v koncentračných táboroch sa po všetkých týchto hrôzach zmenili. Trauma sa doslova zapísala do ich mozgu a táto "informácia" sa prenášala na ďalšie pokolenie po ďalšie 2 až 3 generácie. Silná trauma vyvolaná dlhodobým utrpením, tak mohla ovplyvniť štruktúru mozgu, vnímanie človeka, vplyv emócií i fungovanie pamäte. Veľa veteránov aj dodnes trpí PTSP a nedostáva sa im pomoci. Presne to isté sa stalo aj Arthurovi a jeho súputníkom. Arthur však našiel spôsob ako sa s touto ťažobou aspoň trochu vyrovnať. Začal o svojich zážitkoch rozprávať a nedovolil, aby sa na všetko toto zbytočné utrpenie a zomieranie zabudlo. A to nielen prostredníctvom knižného spracovania svojho príbehu, ale aj cez dokument BBC.
Žiadna takáto snaha a takýto skutočný príbeh nie sú márne. Knihami o holokauste je už možno knižný trh aj trochu presýtený, no stačí sa pozrieť na dnešnú spoločnosť a je jasné, že tento boj a večné pripomínanie minulosti je stále potrebné. Ľudia radi zabúdajú... Aj keď ma prvotné kapitoly veľmi "nechytili" a uvažovala som nad tým, že knihu nedočítam, tak nakoniec neľutujem, že som to nevzdala. Arthurovo svedectvo je bolestivé, no myslím, že práve to, že sa zo svojej traumy vyrozprával mu pomohlo vyrovnať sa so svojou minulosťou. Práve to som z tohto príbehu cítila. Dokázal tiež inšpirovať iných, aby prehovorili a zabojovali tak so svojimi démonmi. Odporúčam pozrieť si aj dokument BBC, na ktorom participoval a ktorý ho znova doviedol do Osvienčimu. Knihu hodnotím na 8/10*.
Odkazy na výskum profesora Rektora:
https://wave.rozhlas.cz/profesor-ivan-rektor-v-diagnoze-f-trauma-holokaustu-je-unikatni-a-nese-se-7674984
https://vikend.ihned.cz/c1-66424710-holokaust-se-zapsal-i-do-mozku-nasich-deti-neurovedec-ivan-rektor-zkouma-jak-se-hruzy-valky-prenasi-z-generace-na-generaci
https://www.ceitec.cz/je-stres-dedicny-neurovedecky-vyzkum-druhe-a-treti-generace-prezivsich-holokaustu/t10343
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)