Volali ma Bitkár (Otvorené rozprávanie o zákulisí hokeja) - Boris Valábik

Na Slovensku sú len 2 nazvime to veci, ktoré v nás Slovákoch dokážu prudko rozprúdiť vášne a diskusie – politika a hokej. Prvú menovanú „vec“ určite rozpitvávať nebudem, lebo ma doteraz v zlých snoch straší chrup nemenovaného prezidentského kandidáta. Hokej rozhodne spôsobuje (väčšinou) pozitívnejšiu emóciu, „plodí“ vzory pre ďalšiu generáciu a predostiera zaujímavejšie životné príbehy. V máji sme štátom s 5 mil. hokejových trénerov. Navyše teraz, keď sme hostili svetový šampionát sa hokej preberal všade. Mne je len ľúto, že som sa nedostala na žiadny zo zápasov, hoci mám Košice blízko. To je tak, keď Vaše hlinené prasiatko trpí anorexiou :D

Nielen preto som si pre svoju ďalšiu recenziu vybrala knihu z pera Borisa Valábika a Mariána Szücsa Volali ma bitkár.

Kniha si so mnou pocestovala aj k nášmu "východniarskemu moru" - Domaši.

Priznám sa, že Borisa si z čias jeho aktívnej hokejovej kariéry pamätám len hmlisto. Ako asi aj mnohým iným, aj mne sa viac dostal do povedomia hlavne vďaka komentovaniu v RTVS počas zápasov Tipsport ligy a neskôr i našej reprezentácie. Dovolím si poznamenať, že komentovanie zápasov aj vďaka nemu nabralo úplne iný kvalitatívny rozmer. So svojimi kolegami sa pekne vzájomne dopĺňajú, pohotovo reagujú a nechýba im štipka vtipu. Určite nie som jediná, ktorú vedeli dojať predošlé typické pozápasové hodnotenia rozvláčne ako mexická telenovela (mám sa čo ozývať však?), dojímavé ako scéna potopenia Titanicu, povzbudené „hawai pizza“ nákresmi herných situácií, a pozápasové otázky redaktorov, ktoré mali výpovednú hodnotu asi ako vyjadrenia najznámejšieho slovenského kapitána. Mnoho maličkostí som práve vďaka jeho výkladu pochopila lepšie a začali mi byť jasnejšie.

Keď som si na Borisovom IG prečítala, že chystá knihu, bola som v napätí a tešila som sa, kedy sa mi dostane do rúk. Šport mám veľmi rada, ale iba v jeho pasívnej podobe ako fanúšik. Akýkoľvek pokus o fyzickú aktivitu z mojej strany nedopadol dobre a ostala som teda iba pri „vrhaní tieňom“, „skákaní do reči“ a „umeleckých pádoch na rovných povrchoch“ – to mi ide najlepšie 😊

Čuduj sa svete, však vôbec nie som fanúšikom kníh o športovcoch ani nevyhľadávam biografie slávnych ľudí. Nie preto, že by som ich nerešpektovala a neobdivovala. Úprimne - v mnohých prípadoch mi prišli ako priživenie sa na aktuálnom záujme ľudí vďaka dosiahnutým úspechom, ako veľmi šikovný marketingový ťah a snaha vytĺcť zo svojej slávy všetko. Preto v mojej knižnici nájdete AŽ 3 biografie. Aj napriek tomu, že kniha vyšla tesne pred hokejovým šampionátom, nemala som z nej pocit, že prvotným impulzom autorov bolo „vytrieskať“ z nej maximum vďaka reklame a haló okolo domáceho šampionátu. Skôr mi prišla ako otvorená spoveď. Hoci to načasovanie, povedzme si narovinu určite pomohlo predajnosti. 

Mala som tú česť zúčastniť sa prezentácie Borisovej knihy v košickom Martinuse. V tom čase som však ešte knihu nemala celú prečítanú. Musím uznať, že pôsobí veľmi sympatickým dojmom a vďaka jeho výške ho istotne neprehliadnete.

Moja „ťuťmákoloidná“, intelektuálna, hanblivá povaha a aj troška väčší rešpekt sa podpísali pod to, že s ním nemám spoločnú fotku. Iba takú, kde sedím ako za trest a vyzerám, že by som najradšej zaliezla do najbližšej myšacej diery, takže ju radšej pre môj kľudný spánok zverejním len v mierne vytuningovanej podobe.

Po prezentácií bolo možné nechať si podpísať knihu a tak samozrejme mám môj výtlačok aj s venovaním a podpisom, čomu sa nesmierne teším a čím je pre mňa táto kniha o to vzácnejšia. 

Pevne verím, že Boris má v banke iný podpisový vzor.

Je mi tiež jasné, že ženy to zaujíma (súdim na základe toho, že sa ma na to aj moje kamarátky pýtali oveľa viac než na to, či kniha splnila moje očakávania) – áno je to charizmatický fešák, veď nebudeme si klamať. Určite aj táto skutočnosť prilákala k televíznym obrazovkám počas prestávkového štúdia nežnejšie pohlavie aj keď hokej inak rady nemajú. Obleky sediace jak viete čo na šerbeľ, elegantná jemne líznutá vlnka vo vlasoch, upravené strnisko, nedostupný výraz, výška až k nebesám. A ten zvonivý, mierne „zastretý“ hlas....Ak by Vám cez telefón ponúkal vysokokvalitné hrnce od Gizky či "kosmodisk" tak i to si bez váhania kúpite 😆 Dokázala by som pozerať aj dokument o párení hrochov, ak by ho komentoval haha 😅

Týmto svoj výklad odborníka na mužskú krásu ukončujem 😹

Áno, už sa dostávam ku knihe. Haleluja! 🙌

Obal predáva. V tomto prípade to platí dvojnásobne. Autor fotografie i nápadu trafil do čierneho, keď spojil Borisov vtedajší život – život hokejistu a súčasný, kedy sa na obrazovkách vďaka komentovaniu prezentuje v dokonale vyžehlenom obleku. Ľudovo povedané, na obale knihy je Boris v jeho „monterkách“ minulosti i súčasnosti. Kniha Vás jednoducho donúti prísť a minimálne do nej nahliadnuť. V kníhkupectve ju teda zbadáte aj z diaľky, pretože hneď pritiahne pozornosť. Punc luxusu jej dodáva aj zlaté písmo na prebale knihy.

Nemusíte sa obávať, že by ste knihe neporozumeli, ak nie ste hokejový odborník na slovo vzatý. Nepotrebujete dokonale (ne)ovládať hokejovú terminológiu ako moja babka, ktorá po predĺžení pozerá na samostatné „nadjazdy“ a nevadí ani to, ak patríte k táboru „a ktorí sú vlastne naši?“.  Kniha je skôr zameraná na zákulisie, život profesionálneho hráča a pikošky zo sveta hokeja. Ak Vás hokej aspoň trocha baví, tak Vás kniha istotne osloví a dočítate ju bez toho, aby ste sa museli premáhať.

V Borisovom prípade myslím vôbec nebol problém, že by z neho spoluautor – Mário Szücs musel informácie ťahať ako z chlpatej deky, čo i sám potvrdil. Dar reči Borisovi rozhodne nechýba a aj na prezentácii knihy viedol vecný a vcelku dlhý „monológ“ a vedel pohotovo reagovať na otázky moderátora. Aj samotná štruktúra knihy a rozdelenie kapitol sú „user-friendly“ a kniha Vás tak pohltí, že ju kľudne prečítate aj v priebehu niekoľkých hodín. Je vidieť, že knihu písal človek, ktorý už má skúsenosti s písaním článkov či kníh. Kapitoly nie sú dlhé a sú písané veľmi ľahkým štýlom, ktorý ocení asi gro čitateľov. Nie sú zbytočne rozvláčne ani nabité nezaujímavými faktami, štatistikami, čo mňa pri knihách tohto typu vždy odrádzalo. 

Nájdete v nej kapitoly o Borisovom detstve, motivácií hrať hokej profesionálne, jeho úprimné názory na niektorých hráčov, vysvetlí Vám ako to chodí v NHL, načrtne aj svoj osobný život a otvorí aj dlho obchádzanú „pandorinu skrinku“ o narkotikách v športe i schopnostiach trénerov. Približne v strede knihy narazíte aj na obrázkovú prílohu s farebnými fotografiami s prierezom od detstva až po súčasnosť.

Najviac diskutovanou a očakávanou témou bola určite jeho bitka so Zdenom Chárom, názor na trénera Filca, zbabelý „faul“ Sidneyho Crosbyho i samotné postavenie obrancu jeho typu v NHL. U nás ešte stále pretrváva „mýtus“, že kvalita hokejistu – či už útočníka alebo obrancu sa meria počtom strelených gólov. Prípadne aj počtom asistencií. Boris v knihe popisuje, aká je primárna úloha obrancu v NHL, čo mnohým môže otvoriť oči. Ak obranca dokáže strieľať aj góly je to bonus, no nie jeho „poslanie“. Uznajme, že v tomto sú obrancovia ukrivdení a často sú len hrdinami v úzadí. Hoci aj za cenu krvavých šrámov, vybitých zubov či zlomených kostí. Možno aj preto si tipujem veľká časť z Vás (alebo hmlisto ako ja) Borisa nepamätá z čias jeho aktívnej kariéry v NHL. Priznávam, že jediná vec, ktorá ma na hokeji mierne irituje sú bitky. Také, kde lietajú päste a hádžu sa rukavice, i keď občas vyzerajú komicky. Aj napriek Borisovmu vysvetleniu, že ide hlavne o rešpekt a že ich motívom nie je zraniť protihráča, mi to k športu jednoducho vôbec nepatrí. Hoci by som možno aj ja mala v danej situácií sto chutí preriediť drzému protihráčovi chrup hokejkou a zapichnúť ho do ľadu 😊 Inak som veľmi milá, láskyplná osoba 😹 

Knihe rozhodne nechýba úprimnosť a priamočiarosť - áno, znova to dávam do pozornosti. Zaskočilo ma, že Boris nemal problém podeliť sa s čitateľmi aj o celkom intímne detaily zo svojho súkromného života i otvorené názory na ľudí, ktorí sa hokejom živia. Touto otvorenosťou si myslím získal mnohých i keď - ako inak nájdu sa aj takí, ktorým úprimnosť nevonia.

Ďalším pozitívnym aspektom knihy je jej nazvem to ľudský rozmer. Hlavne pri posledných kapitolách uvidíte Borisa v úplne inom svetle. Viac odhaľuje vnútro, emócie. Aspoň mne sa posledné kapitoly knihy páčili najviac, lebo je pridali taký závan „človečiny“ a priznávam, vyšla mi aj slza. Pripomenulo mi to, ako som častokrát sledovala hokej, olympiádu či biatlon v televízií s mojim nebohým dedkom. Hoci bol trocha cholerik, tak táto naša spoločná záľuba sa mi navždy vryla do pamäte a bola našim spojivom. Spomínam si, ako mama nechcela pozerať hokej, tak som šla nasrdená s proviantom k dedovi, ktorý s tým nemal problém a pozerali sme hokej spolu. Fandili sme, ako správni najväčší dudroškovia v rodine sme si aj ponadávali, dedo si otvoril jeho obľúbené tmavé pivo a trochu mi ulial, nech mi dobre trávi 😇

Nechýba ani rozprávanie o šatňových naschváloch, podpichovačkách, „šikanovaní benjamínkov“ v tíme, hokejových kamarátstvach, zážitkoch z detstva, zraneniach, frustrácii či vzťahoch so ženami. A nakoniec i dôvod, ktorý ho viedol stať sa po ukončení hokejovej kariéry policajtom.

Obrovským prínosom hlavne pre mladých hráčov môže byť Borisovo priznanie o tom, ako ho pohltila sila peňazí. Áno, peniaze sú veľmi silnou motiváciou. Dobrým sluhom, no zlým pánom. Myslím, že nie som jediná, ktorú si vždy získali pokorní a diplomatickí hráči bez škandálov, akými boli napríklad Miroslav Šatan či nebohý Pavol Demitra. Pokora by mala byť vizitkou úspešného športovca. Aspoň u mňa tento typ športovcov „boduje“ na celej čiare. Vryjú sa Vám nielen do hláv, ale i do sŕdc. Pochopiteľne - iné je zmýšľanie mladého chalana a iné staršieho harcovníka. Priority sa vekom menia. A aj to je v tejto knihe popísané. Málokto to má silu priznať, no peniaze a sláva vedia veľmi pekne skriviť charakter a vystreliť ego do nebezpečných sfér. Niekedy pomôže len pád na dno, inokedy impulz od blízkych, no niekedy nepomôže ani povestné „lopatou po hlave". 

Verím, že mnohí mladí hokejisti po tejto knihe zo zvedavosti siahnu a nakoniec si z nej vezmú i ponaučenie. Aj v tom vidím jej pozitívny prínos. Určite otvorí oči i mnohým „premotivovaným“ rodičom, aby svoje deti viedli viac k radosti z hry než k naplneniu svojich pochovaných ambícií a nesplnených snov z mladosti. Pred časom som mala možnosť vidieť na sídlisku partičku detí s palicami, ktoré boli „akože“ hokejky a bolo im to jedno, že na sebe nemajú skutočnú výstroj a že nehrajú na ľade. Išlo len o ten pocit - o radosť z hry. Jediná zvada, ktorá medzi nimi vznikla bola o tom, kto bude Tatar 👦

Za túto fotku ďakujem Danke 💖
photo by Daniela Kočiščáková

Na záver napíšem len toľko. Kniha je podľa môjho názoru „ tá pravá“ vtedy, ak Vás po prečítaní v niečom motivuje, naštartuje, prinesie nový pohľad, poznatky a donúti Vás zamyslieť sa. U mňa všetky tieto atribúty do bodky naplnila a oceňujem aj štýl, akým bola napísaná – čo najviac zrozumiteľná pre čitateľa. Zároveň som si dala predsavzatie, že sa konečne postavím na korčule. Božie nervy tomu, kto sa nado mnou zľutuje a naučí ma to 😂

Knihu preto nemôžem ohodnotiť inak než na plný počet hviezdičiek 10/10*.

giphy.com