Auschwitz - miesto, kde ľudskosť prehrala na plnej čiare

Človek. Homo sapiens sapiens. Najinteligentnejší tvor na Zemi. Čo si však pomyslieť o „pánovi tvorstva“ ak uvidíte, pocítite hrôzy, ktoré dokáže taký "inteligentný" tvor napáchať? Má človek právo vziať život inému človeku, správať sa k iným ako k handre a pošliapať ich dôstojnosť? NIE NEMÁ! No napriek tomu takéto veci pácha... Napriek tomu je v histórii ľudstva obrovská a nezmazateľná čierna stopa. Holokaust.

Pred (ak dobre rátam) siedmimi rokmi som mala možnosť navštíviť jedno miesto. Nič pre slabé povahy. Miesto, kde milióny ľudí prišli krutým spôsobom o život. Miesto, ktorého názov, keď vyslovíte, tak Vás zamrazí. Miesto, kde ľudskosť prehrala na plnej čiare. Osvienčim.

V súčasnosti je toto mesto, ako ho najmä jeho obyvatelia prezentujú - mestom pokoja. Pri príchode do mestečka nič nenasvedčuje o tom, že by sa tu niekedy niečo významné odohrávalo. Inak je to však, keď prejdete len pár kilometrov od tabuľky naznačujúcej, kde sa nachádzate...

V čase druhej svetovej vojny bežného človeka ani len nenapadlo, čo otrasné sa môže za múrmi táborov diať. Niekoľko málo väzneným, ktorým sa aj podarilo utiecť si svoje tajomstvo nenechali pre seba, no napriek tomu sa nič nedialo. Svet bol hluchý a slepý... Ako je možné, že sa ľudia nespojili a nepovedali STOP tejto tyranii?

Preto by som sa s Vami chcela podeliť o svoju skúsenosť a dojmy z návštevy koncentračného tábora v Poľsku Auschwitz-Birkenau. Jeho návšteva bola pre mňa impulzom, aby som sa o túto tému začala zaujímať viac a približne odvtedy začali v mojej knižnici významne dominovať knihy s touto tématikou.

Naša skupinka mala na začiatok jednu smolu. Pridelili nám poľskú sprievodkyňu, prekladala nám naša slovenská sprievodkyňa z cestovky a tak nám nechtiac "zatajili" nejaké zaujímavosti. Jednoducho povedané jeho návštevnosť je enormná a počas turistickej sezóny to platí dvojnásobne. Preto musia byť prehliadky „pružné“, aby sa stihli v jednotlivých častiach tábora vystriedať všetky skupiny.  Našťastie, môj osobný sprievodca - môj priateľ si toho dosť pamätal z jeho prvej návštevy v Osvienčime a dosť veľa zaujímavosti vedel z dokumentárnych filmov a kníh.

Miesto už na prvý pohľad zanechá v človeku veľmi zlý dojem... Ostnatý drôt, zápach (hlavne zo starého dreva), exteriér svedčiaci o zákernosti a utrpení, jednotvárna architektúra, upozornenia v nemčine (aspoň vo mne nemčina vyvoláva divné pocity a ježia sa mi z nej vlasy).

S výstavbou sa začalo v roku 1941. Spočiatku v ňom bolo uväznených 400 politických zajatcov. Obyvatelia pôvodnej dedinky boli vysťahovaní a budovy prestavané "pre účely nacizmu". Väzňov neskôr rozlišovali pomocou systému farebných prevrátených trojuholníkov na oblečení. Žltým trojuholníkom označovali Židov, červeným politických väzňov, nepriateľov režimu tzv. „buričov“, zeleným zločincov, recidivistov a vrahov, čiernym asociálov a osoby vyhýbajúce sa práci, hnedým Rómov (často aj čiernym), ružovým homosexuálov a fialový trojuholník značil Svedkov Jehovových.

Časy boli zlé. Hitlerova teória o árijskej rase, rasovej a náboženskej neznášanlivosti sfanatizovala davy natoľko, že človek sa stal nenávistným, sebeckým, podozrievavým, vražiacim strojom. Možno nepredstaviteľné ako dokáže jeden človek ovplyvniť myslenie ľudí. Stačí využiť rozhorčenie, beznádej, nespokojnosť, frustráciu....Ani dnes to žiaľ nie je nemožné. Všetko to viedlo k udalostiam počas tzv. Krištáľovej noci, ktoré vyústili sprvu  k presídľovaniu židovského obyvateľstva do tzv. geta (najmä na okraji väčších miest) a neskôr k plánovaným deportáciám do koncentračných táborov.

Židia sa spočiatku deportáciám nebránili. Nie preto, žeby boli zmierení so svojim osudom alebo že by ozaj verili idei nacizmu. Neverili, že by Nemci – taký vyspelý národ dokázali tak prudko klesnúť pod úroveň a zbavovať sa ich systematickým vyhladzovaním.  Židom bolo totiž sľubované, že ich deportujú inde, kde budú žiť v pokoji, kde budú mať dobrú prácu a kde budú môcť vychovávať svoje deti. Preto si so sebou brali to najcennejšie - šperky, oblečenie, fotografie, majetok...Nacisti boli tak prešpekulovaní a rafinovaní, že niektorých väznených v koncentračných táboroch donútili napísať svojim blízkym listy, aby ich tak upokojili a aby nepadlo žiadne podozrenie na to, že v táboroch niečo nie je v poriadku. Dokonca sa im „prepiekla“ aj kontrola z Červeného kríža, ktorá prišla na základe chýrov, ktoré sa šírili a vyvolávali otázniky o „humánnosti“ v týchto zariadeniach. Nemci však zahrali dokonalé divadlo...

Židov a ľudí, ktorí nevyhovovali dokonalej predstave Hitlera a jeho prívržencov o čistom Nemecku natlačili do vagónov pre dobytok, kde cestovali v neľudských podmienkach niekoľko dní. Bez vody, bez jedla a bez prísunu čerstvého vzduchu. Mnohí zomreli už počas cesty vo vagónoch od hladu a smädu. Ďalší od celkového vyčerpania či nedostatku kyslíka.  

Po výstupe z vlaku sa začala ďalšia fáza - selekcia. Nemeckí SSáci mali "v rukách" to, kto prežije a kto nie. Deti, starých a chorých i tehotné ženy hneď vyselektovali do skupiny odsúdencov na smrť do plynových komôr prípadne si z nich vyberal známy doktor Smrti svojich pokusných králikov... Mladých a schopných mužov a aj práceschopné ženy vyselektovali do druhej - pracovnej skupiny. „Nepotrebných“ sa na začiatku Nemci "zbavovali" zastrelením. Vraj to však pre vojakov bolo stresujúce, keď pozerali na tvár človeka, ktorý pred ich očami umiera. Aj samotná pravá ruka Hitlera -  Himmler pri sledovaní popravy Židov temer stratil vedomie, keď mu na kabát "priletel" kúsok mozgu jedného zo zastrelených. Hľadali preto iné spôsoby. Rafinovanejšie a menej „traumatizujúce“ aj pre nich samých. Vyvinuli a „zdokonalili“ preto nový systém vyvražďovania. Spočiatku používali špeciálne upravené autá s kabínami, kde boli púšťané výfukové plyny. V priestore koncentračných táborov na tento účel používali plynové komory, kde sa najprv všetci „dobrovoľne“ vyzliekli donaha. Nahnali ich do jednej miestnosti, kde neskôr cez otvory na streche na väznených zhadzovali granule "Zyklon B" - jed podobný kyanidu... Dokonca niektorým pred cestou do komôr dali do rúk mydlo a miestnosť upravili tak, aby vo väznených evokovala obyčajnú umývarku či kúpele. 

Ich tváre nevideli, nepozerali sa na ich smrť. Miestnosti nechali krátko vyvetrať a mŕtve telá odnášali ďalší väznení tzv. Sonderkommando. Mŕtvym odoberali zlaté zuby, vlasy a cennosti, ktoré pri sebe mali a ich telá spaľovali v krematóriách (predtým ich pochovávali do masových hrobov v blízkosti rieky, čo však spôsobovalo neznesiteľný zápach práve z rozkladajúcich sa tiel). Miestnosť následne vyčistili a vymaľovali tak, aby bola pripravená na ďalšie použitie.

Ak si v jednom bloku pozriete fotky väzňov, ani jeden nemá vlasy (to sa týkalo aj žien). Vlasy Nemci predávali výhodne iným spoločnostiam a tie z nich vyrábali matrace. V expozícii sú aj tieto dôkazy. 7 ton vlasov ukrytých za sklom... Z týchto všadeprítomných fotiek vyčítate ďalšie skutočnosti - väzni boli väčšinou odsúdení za svoju vieru alebo presvedčenie (Židia, Rómovia, homosexuáli, politickí nepriatelia režimu, jednoducho všetci, ktorí boli pre Nemcov tŕňom v oku). Pod fotkou je tiež uvedené ich meno, národnosť a aj dátum, kedy boli do tábora deportovaní aj kedy zomreli... V priemere to bolo pár dní až pár mesiacov, obvykle cca 2 mesiace. Na ich tvárach sa odráža bezmocnosť. Omnoho horšie je, ak vidíte ich fotky pred týmto peklom. Muži vysmiati a šťastní so svojimi rodinami alebo priateľmi. Mladé ženy elegantne oblečené s krásnymi upnutými vlasmi a očarujúcim úsmevom. Deti s iskričkami radosti v očiach hrdo držiace svoju milenú hračku. Pre mňa boli práve tieto fotky asi najdojímavejším „pozostatkom“ toho, čo po nich v tábore ostalo a čo nacisti nestihli zničiť. Rovnako aj s expozíciou kufrov, hračiek, protéz.

Väznení boli trestaní za každý aj menší "prehrešok". Či už pri pokuse o útek, únave alebo ak si z kuchyne vzali zemiakovú šupku. Tresty boli kruté. Povesení na hákoch za obe ruky tak, že nedosiahli s nohami na zem, museli hodiny trpieť na dvore pred blokom. A na druhý deň museli s vykĺbenými ramenami, zlomeninami a neskutočnými bolesťami opäť tvrdo pracovať. Alebo strávili niekoľko dní v chladných, tmavých celách bez jedla a vody. Ďalším krutým trestom bola noc v cele. Cela bola veľmi malá, dnu sa museli dostať plazením cez veľmi malý otvor. Bez akejkoľvek možnosti sadnúť si, museli celú noc stáť. V cele sa tiesnili štyria, pričom jej rozmery boli 90x90 cm (ak som si to správne zapamätala). Ten, kto ráno nevládal, toho cez malý otvor ťahali von za nohy. A ráno opäť pracovali, celý deň... Až do večera, kedy ich opäť zavreli do týchto ciel. Často na 4-5 nocí.

Zranených alebo nepohodlných väznených sa SSáci často zbavovali aj inak. Posielali ich do "nemocničných blokov". Ak sa už raz väznený dostal práve sem, s vysokou  pravdepodobnosťou sa už do tábora nevrátil. Buď zomrel na niektorú z chorôb alebo dostal fenolovú injekciu priamo do srdca.

Určite Vám je známe meno Mengele. Doktor Josef Mengele - Anjel smrti. Na ľuďoch v tábore vykonával často sadistické až morbídne pokusy hraničiace so šialenstvom, často končiace dlhým a veľmi bolestivým zomieraním. Keďže vyštudoval genetiku zaujímali ho hlavne malé deti. Dvojičky. Vykonával na nich rôzne hrôzostrašné experimenty, vrátane pokusu spojiť ich tepnami. Keď sa preňho obete jeho experimentov stali nepoužiteľnými, vykonával na nich pitvy. Dokonca aj zaživa. Doktora fascinovali rôzne genetické anomálie. Napríklad tzv. trpaslíci. Skúmal hlavne ich anatómiu a bol fascinovaný ich vzrastom. Napriek zverstvám, ktoré spáchal, nebol nikdy odsúdený. Podarilo sa mu utiecť do Latinskej Ameriky, kde nakoniec zomrel prirodzenou smrťou - dostal vraj infarkt pri plávaní. O jeho živote vyšlo viacero publikácií. Väčšina však obsahuje veľmi matné informácie o jeho vyčíňaní v Osvienčime. O tých sa už ani nik nedozvie, lebo väčšina usvedčujúcich dokumentov bola zničená tesne pred útekom z tábora resp. si časť dokumentov vzal so sebou, no tie neboli nájdené. Publikácie sú skôr zamerané na jeho útek pred spravodlivosťou a jeho život pred Osvienčimom. Jednu z takýchto kníh som si zo zvedavosti aj zadovážila (Mengele – úplný životný príbeh) no nesplnila moje očakávania a preto som ju nedočítala. Jednou z kníh, ktoré Vám toho načrtnú viac je kniha maďarského lekára Miklósa Nyiszliiho Byl jsem Mengeleho asistentem. Avšak dostať sa k tejto knihe je umenie, lebo je všade už roky beznádejne vypredaná. Mne sa ju doteraz nepodarilo zohnať v tlačenej podobe.

Aký bol každodenný „život“ väznených? Väznení "žili" v časti Osvienčim II - Birkenau, kde na mieste pôvodnej dediny predchádzajúci politickí zajatci prestavali obydlia pôvodného obyvateľstva na príbytky pre pracujúcich. Väznení žili v krutých podmienkach. Neľudských. V drevených barakoch bol v zime nepredstaviteľný chlad a v lete neznesiteľná horúčava. V maštaliach pre dobytok, kde spali, sa tiesnili často šiesti až ôsmi na drevených doskách, ktoré boli trojposchodové a vystlané malým množstvom sena. Ak sa v spánku otočil jeden, museli sa aj ostatní. Trpeli rôznymi chorobami - týfusom, dyzentériou (kvôli tomu, že za deň mali len jedno "jedlo" - riedku polievku, skôr vodu, v ktorej plávala občas nejaká zelenina, z ktorej sa nemohli nasýtiť, nabrať silu a ani byť riadne živení), kožnými chorobami, trápili ich aj vši a choroby, ktoré prenášajú potkany. Dodnes sa v týchto barakoch nachádzajú vši a vstup je preto len na vlastné riziko.

Vedľa barakov boli "hygienické zariadenia". Latríny. Niekoľko radov jeden vedľa druhého, v ktorých boli diery. Väznení mali na potrebu len 15-20 sekúnd, pričom ju mohli vykonať v presne určenom čase - ráno a večer, čiže len dvakrát do dňa.

Nakoniec...

Smutné je aj to, aký nápis zvolili Nemci „na uvítanie" deportovaných. Arbeit macht frei. Práca oslobodzuje.

K exkurzii. Odporúčam sa informovať dopredu o možnostiach prehliadky - aby ste sa vyhli dlhému čakaniu, nakoľko slovenský/český sprievodca nemusí byť vždy "k mání". Dĺžka prehliadky so sprievodcom je cca 2,5-3 hodiny a keďže múzeum je hlavne v letnej sezóne extrémne navštevované, prehliadky sú vo veľmi svižnom tempe. Každý návštevník dostane slúchadlá - treba sa naladiť na správnu frekvenciu, aby ste počuli výklad Vášho sprievodcu. Prehliadku môžete absolvovať aj bez sprievodcu. Cena vstupu je závislá od toho, či chcete absolvovať prehliadku v poľskom jazyku alebo inom - cudzom jazyku alebo či chcete absolvovať prehliadku bez sprievodcu. 

Odporúčam spojiť návštevu Auschwitzu aj s návštevou mesta Krakow. Čarokrásne, históriou dýchajúce mesto - mesto draka. Navštíviť môžete mnohé sakrálne pamiatky, námestie - Rýnek i nádherný zámok Wavel, Jagelovskú univerzitu či fabriku Oskara Schindlera (tú som síce nenavštívila, ale je na mojom zozname - pozor však, prehliadku si treba rezervovať v riadnom časovom predstihu!). 

Pripájam aj zopár fotiek Krakowa.