Po knihe od Christy Lefteri som siahla už tretíkrát, čo značí jediné - jej predchádzajúce knihy sa mi páčili a tak som nepochybovala, že aj jej ďalšie knižné dielo na mňa zapôsobí. Aj keď Lefteri patrí medzi autorky, ktoré rozoberajú skutočne boľavé, smutné a náročné témy... No asi som tiež tak trochu emočný masochista.
V Knihe ohňa autorka spojila ekologický problém a jeho dopad na spoločnosť. Ako sa požiar dotkne jednotlivca i komunity. Oheň v tomto prípade nefungoval len ako reálny element, ktorý po sebe zanechá spálenisko. V prenesenom význame zafungoval požiar aj ako metafora na spálenisko, ktoré ostáva v človeku po strate. Strate domova, blízkeho, straty seba samého aj straty dôvery či istoty. Zároveň sa Lefteri dotkla aj dopadov viny, výčitiek svedomia, ľudskej zaslepenosti, mamony a sebectva.
Príbehom nás prevedie rozprávačka Irini. Striedajú sa kapitoly dopadov tragédie so scénami, kedy oheň zachvátil krásne grécke lesy a zanechal po sebe nielen čiernu spálenú zem, ale i zranené duše a jazvy na tele. Nielen príroda, ale aj človek musel povstať z popola i keď práve on svojou ľahkovážnosťou spôsobil túto tragédiu. Autorka poukázala na ľahostajnosť i bezhraničnú "nenažranosť". Práve vidina peňazí v spojení s ignoráciou spoločnosti bola tou pomyselnou iskrou, ktorá zachvátila túto zem. V príbehu vystupuje aj postava pána Mnícha - investora, ktorý škrtol zápalkou.
Irini v príbehu okrem tragédie opisuje aj svoju lásku ku koreňom, lesom, rodine... Zároveň v nej incident, ktorý sa odohral po požiari prebudil aj doteraz neznáme pudy - na jednej strane ju kvárila vina a na strane druhej prišla úľava. Dá sa s takýmto pocitom žiť? Príbeh teda nesie nielen prvky spoločenského románu, kde sa stretáva ekológia. Tento román nesie aj jemné prvky detektívky, kedy sa hľadá vinník požiaru a rieši sa aj nález v lese pod mocným stromom. Tento strom bol ako človek po požiari - jedna strana ostala spálená, zničená a naveky poznačená. No tá druhá stále žila. Bila sa v nej sila vôle, pud sebazáchovy i smútok a vina.
Keďže som už prečítala aj predošlé knihy, tak som už vedela o do čoho idem. Autorkin štýl je možno ťažší, no dotknúť sa tak ťažkých tém chce nielen odvahu, ale aj veľa empatie. Tú Lefteri rozhodne má a nesnaží sa brnkať na city nútene a umelo. Avšak, ťažoba v jej knihách je veľmi hmatateľná a môže vás doslova rozbiť na drobné ako demolačná guľa. Nedá mi nespomenúť jej predošlú knihu - Spev vtákov, ktorá sa mi páčila najviac. Kniha ohňa bola miestami o čosi viac depresívna. S ťaživejšou až dusivou náladou a atmosférou... V mojom prípade bolo problémom pravdepodobne aj zlé načasovanie čítania. Spojenie únavy, depky a akéhosi nepokoja asi nie je práve najšťastnejšou kombináciou na čitanie knihy, ktorá v sebe spája toľko emočne náročných tém.
Napriek tomu má táto útla kniha veľký význam. V prípade nás ľudí totiž smutným faktom ostáva, že sa dokážeme poučiť len vtedy, ak sa tragédia dotkne priamo nás. Lefteri sa však svojou knihou snaží otvoriť oči. Snáď sa teda jej posolstvo dostane tam, kde padne na úrodnú pôdu. Ak nebude príroda, nebude ani človek...
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran ❤️🔥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)