Huckleberry Finn v novom šate. Legendárny príbeh očami otroka Jima. James od Percevala Everetta

Môj pubertálny mozog nemal počas stredoškolských čias kapacity na väčšinu klasických diel. Ich čaro spoznávam až teraz. Asi to tak malo byť, že sa ku mne dostávajú až v čase, keď im už viac rozumiem a keď sú mi už aj dovtedy veľmi vzdialené témy bližšie. Ich opodstatnenosť v rokoch rebélie a mladíckej nerozvážnosti však kvitujem. Častokrát totiž môžu (mladému) človeku pomôcť pri hľadaní seba, nasmerovaní morálneho kompasu alebo mu pomôžu pochopiť závažné spoločenské témy. Jednou z takých kníh je aj klasika od Marka Twaina - Dobrodružstvá Huckleberryho Finna (a ako prvé Dobrodružstvá Toma Sawyera).

Posledná Lucinda s jej Poslednou ľúbostnou piesňou

Nie som práve ultras fanúšik knižných románc. V tejto forme vo mne sladké myšlienky prebudí asi máločo a tak hladina romantiky ostane asi tak na úrovni romantiky lodnej šrubky či záchodovej dosky. Pri romantických filmoch sa však často rozlievam na kolomaž 😆 Obzvlášť pri teenage romantikách som znova to mladé naivné Tančo, ktorému po rozume behali futbalisti a aj pri telenovelách, ktoré boli kedysi rodinná "sešlost". Mám len zopár autorov, ktorým však verím, že zo mňa neurobia zámotok mumifikovaný v mede a cukrovej vate a Lucinda Riley je jednou z nich, lebo je to v pre mňa prijateľnej a uveriteľnej miere. Z jej standalone románc som čítala všetky - okrem Motýlej izby a Dievčaťa na útese. Ostávala mi už len jedna, ktorá bola zároveň aj jej posledná a ktorá na to mrazivo poukazuje aj vo svojom názve hoci v inom význame. Posledná ľúbostná pieseň. 

Do tretice Yrsa a jej séria Čierny ľad. Tretia časť - Nestrať sa v hlbinách.

Pri severských krimi máte zaručené dve veci - chlad (nielen počasíčkový, ale aj emočný) a drsnosť prostredia, hlavných hrdinov i zločinov. Yrsa však v tomto smere svojich (väčšinou) mužských kolegov a autorský "folklór" trošku preľstila, vytuningovala a vybrala sa svojou cestou. Stavila i svoje posledné gače hlavne na atmosféru a príbehovosť a nielen na vyššie spomenuté atribúty pravej severskej drsňačiny.

Jubilejná 10. časť série od Lisy Regan. Ako sa s Josie popasovala s ďalším zapeklitým prípadom?

S Josie Quinn si už zopár rôčkov dávam tak dvakrát-trikrát do roka veľmi svižné knižné rande. Obyčajne sa u mňa kniha z tejto série ohreje ešte kratšie než prvá snehová nádielka. Inak tomu nebolo ani v prípade desiateho dielu - Smrtiaci nádych. Pustila som sa doň prakticky pár dní po tom, čo mi pristál v packeťáckom zbox chlieviku 😂

Po Unesených Stratené. Ako dopadol ďalší stret s vyšetrovateľkou Van a forenzným analytikom Harrym?

Pilotná časť detektívnej série s vyšetrovateľkou Van Reedovou a forenzným analytikom Harrym Steinbeckom Unesené bola pre mňa jedným z príjemných knižných prekvapení roku 2024. Iba málokedy dám šancu ďalšej novej krimi sérii,  lebo aj moja gebuľa má svoje kapacity. Hoci únosy v kriminálkach ma nudia a nepatria medzi tie motívy, ktoré ma dokážu priklincovať ku knihe, tak som knihe dala šancu a neľutovala som. Mala v sebe totiž také zvláštne "mystické fluidum" a tak som práve toto poznávacie znamenie a výnimočnosť očakávala aj pri pokračovaní tejto série - 2. časti s názvom Stratené. 

Príbeh kráľovnej bohov Héry z pera Jennifer Saint

Hrdinstvo v gréckych bájach bolo obyčajne pripisované hlavne mužom. Ten zabil príšeru, ten preľstil boha, tento bojoval vo vojne a tento zažil úžasné dobrodružstvo na cestách... Svet žien bol v úzadí a ženská stránka veci bola častokrát ignorovaná alebo príliš tichá. V posledných rokoch sa však skrz literatúru tieto mýty "búrajú" a čoraz viac autoriek stavia na inú kartu - nevyzdvihujú hrdinstvo merané veľkosťou svalov a olympijskou disciplínou porovnávania si pipíkov, ale napríklad ženským umom, charizmou alebo citom. Jennifer Saint sa tento krok osvedčil a tak po Ariadne, Elektre a Atalante vyrozpráva aj príbeh Héry. Samozrejme, opäť po svojom.