Aj napriek tomu, že s Odeonkami miestami bojujem, tak knihu Bál šialených žien som musela mať. Nakoľko sa vyžívam v dielach, kde sa dôraz kladie na psychológiu postáv. Príbeh odohrávajúci sa na konci 19. storočia v známej parížskej psychiatrickej liečebni Salpêtriére toho už na prvý pohľad sľuboval veľa.
Rozsahovo ide o jednohubku s dosť riedkym písmom. Dej je svižný aj vďaka striedaniu kapitol, kde sú hlavnými aktérkami 3 ženy. Ženy, ktoré sa stretnú na jednom mieste - v spomínanej psychiatrickej liečebni. Tá sa v danom období stala neslávne známou, vďaka tomu, že často slúžila ako odkladisko nechcených žien. V tých časoch totiž ženy nemali práva a ani žiadne slovo. Nevera, odcudzenie či hocijaké iné podozrenie boli najčastejšie dôvody toho, prečo sa tu ženy ocitli.
Doktor Charcot a Babinski boli dokonca reálnymi postavami. Erudovanými, obdivovanými a rešpektovanými kapacitami v oblasti neurológie a psychiatrie. Charcot bol priekopníkom vo využívaní hypnózy pri dokumentovaní a živom prezentovaní štádií hystérie. Prečo hystéria? Prvotne bola hystéria považovaná za "doménu" resp. stav, do ktorého sa mohla dostať iba žena. Preto aj ten názov odvodený z latinského slova hystera - čo značí podbrušie alebo maternicu.
Charcot v tomto príbehu predvádzal svoju prezentáciu aj na paciente Louise, mladej dievčine, ktorá sa ocitla v Salpêtriére už v ranom veku. Ako čerstvo dospievajúca sa ocitla u svojej tety a strýka, kde došlo k incidentu, ktorý doživotne poznačil jej život. Louise však za múrmi liečebne nachádza "nádej" a záblesk lásky. Je však naozaj Julian ten pravý?
Ďalšou hrdinkou, ktorej bolo venované gro príbehu je Eugénie. Táto mladá dáma zo zámožnej rodiny prichádza po rokoch na to, že má zvláštnu schopnosť. Práve jej postava bola tou správnou esenciou. Spiritualizmus bol tabu a Eugénie zlomila väz dôvera a neopatrnosť. Páčil sa mi jej prerod, no chýbalo mi dovysvetlenie toho, čo konkrétne ju primälo k zmene a pochopeniu seba samej. Čo závažne si prečítala v "zakázanej" knihe?
Poslednou, no nie zanedbateľnou postavou v knihe bola ošetrovateľka Geneviève. Na prvý pohľad tvrdá žena so zásadami a pevným režimom. Aj táto chladná lady však po rokoch služby a života v blízkosti psychicky chorých žien nachádza inú časť seba. Dostiaľ ukrývanú, nepreukázanú. Jej vnímanie sveta i seba zmení smrť jej sestry Blandine a neskôr i jedna z pacientok...
Knihe toho veľa vytknúť nemôžem. Ukazuje nám odvrátenú tvár slávneho a obdivovaného Paríža. Nielen lesk a sláva, ale aj špina a bieda. Aj taký bol Paríž 19. storočia. V období, keď ženy boli ešte bábkami v rukách mužov - módne doplnky manželov, uhladené a mlčanlivé ženy v domácnosti, sochy bez názoru a predovšetkým jukeboxy na rodenie detí. Feminizmus bol iba v plienkach a mal miesto len v myšlienkach niektorých odvážnych žien. Čo mi však chýbalo bol priestor na lepšie vykreslenie postáv. Minimálne Louisa by si zaslúžila trocha viac priestoru. Koniec tiež nebol úplne ukážkový. Bolo v ňom priveľa otáznikov. A to teda v mojom prípade považujem za malé mínus. Málokedy sa vyjadrím takto, no príbehu by som dopriala viac strán na lepšie rozvinutie osudov žien. Niečo viac ako 200 strán bolo v tomto diele málo. Príliš málo, aby dostatočne vykreslilo emócie žien, ktoré sa ocitli na pokraji spoločnosti a ktoré často zvádzali vnútorný boj.
Táto Odeonka bola asi jediná, s ktorou som až tak nebojovala v zmysle komplikovanosti textu. Práve naopak. Hoci som ju čítala dlhšie (kvôli dlhším dňom v práci), tak dej bol svižný a stránky ubiehali. Vylíčenie charakterov a ich osudov mohlo dostať viac priestoru. Rovnako aj "ikonický" bál, ktorý bol stroho popísaný v posledných kapitolách hoci podľa názvu by čitateľ mohol očakávať viac. Knihu hodnotím na 4.5/5*.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)